Dátum: 23. august 2024
Miesto: Neznáme
Pluk vojakov sa pripravuje na úbočí hory. Postupne sa rozdeľujú do divízií a pripravujú sa na útok. Všetci sú vybavení modernými zbraňami. Vo výbave im však chýbali vylepšenia elektronickej zbroje. Tie im pred nadchádzajúcim bojom ich veliteľstvo nebolo schopné včas dodať. Na ceste k nim bola vyslaná skupina prieskumníkov, ktorý by varovali mužov pred prichádzajúcim útokom. Zem sa v tom znenazdania otriasla. Jej povrch sa začal trhať a otvorili sa v nej praskliny a začali z nich vyskakovať obludy. Mnohé z nich liezli po štyroch, čepele miesto rúk trhali vojakov na kusy. Ani tankisti neostali v bezpečí, keď im dopadli na vozidlá kyselinové sliny a tie sa menili na kaluže roztaveného kovu. Na bojovom poli zavládol chaos, ochromení vojaci nevydávali rozkazy, vojaci strieľali všade navôkol seba, kam mohli. Bez akejkoľvek taktiky, bez zmyslu. Len smrť.
Dátum: 23. august 2024
Miesto: Modrá škola, Praha, Česká republika
Takto to vôbec nemalo byť. Plán bol dokonalý, Oliver predpokladal tento útok. Všetko to vyzeralo asi až príliš jednoducho. Nechal vyrobiť aj stroje, ktoré odhalia podzemné jednotky. No tie boli ešte stále na ceste k pluku, výroba bola totiž príliš pomalá. Tento boj mal rozhodnúť o Oliverovom zdrvujúcom víťazstve, miesto toho nastala jeho pomalá a útrapná prehra. Miesto nadšenia potichu sedel za počítačom a pozeral sa, ako ho jeho súper postupne ničí. Už sa ani nesnažil ďalej hrať. Bitka bola prehratá, vedel, že nestihne vyrobiť dostatok obranných jednotiek nato, aby otočil súboj vo svoj prospech. A pritom to vyzeralo tak jednoducho.
Vstal z kresla. Sediac v kresle, nevyzeral, že je tak vysoký. Meria približne 180 centimetrov, chudý, blonďák s bradou., Jeho výzor je tuctový, okrem jeho očí. Má ich jasne žlté, vďaka čomu si veľa ľudí myslelo, že nosí farebné šošovky, aby zaujal a vynikal medzi ostatnými. Práve sa zúčastňoval veľkého e-sportového turnaja v Prahe. Snažil sa vyhrať kvalifikáciu na hlavnú súťaž. V banku je niekoľkyr. Hlavný turnaj mohlo hrať tridsaťdva ľudí, z toho dvadsaťštyri sa kvalifikovalo v priebehu tejto sezóny. Osem zvyšných hráčov sa vyberá zo šesťdesiatich štyroch hráčov navrchu sezónnej tabuľky. Oliverovu snahu dostať sa do finále zastavil francúzsky hráč, ktorého meno si ani nedokázal zapamätať. Mohol to byť pokojne Aadi, ale aj Absolon, alebo Agrican. Kto si to má pamätať? S menami mu to nikdy nešlo, vždy bol skôr na tváre.
Bol presvedčený, že mal dokonale preskúmanú taktiku svojho súpera a vedel, čo musí spraviť, aby vyhral, alebo si to aspoň myslel. Zdrvujúca prehra vo finále znamená, že zvyšok víkendu môže stráviť akurát zábavou na festivale, no jeho prehra ho aj tak neuveriteľne štvala. Hranie hier a tvorba stratégie bolo to jediné, v čom bol kedy dobrý. Odjakživa nenávidel prehry a nevyzeralo, že sa to vôbec naučiť niekedy dokáže, že prehra je tiež súčasťou hry. Bol jedným z mála hráčov zo susedného Slovenska, ktorí sa v tejto hre dokázali prebojovať tak ďaleko ako on sám. Vlastne, okrem neho sa dostal do finále vo včerajšej kvalifikácii a veľmi dostal ešte jeden jeho rodák. Bol to nejaký Matúš alebo Martin. Nevedel si spomenúť na presné meno, akurát, že mohlo byť na M. Možno Marián. Vôbec toho chlapca nepoznal a nikdy predtým o ňom ani nepočul. Videl v ňom len ďalšieho potenciálneho súpera, preto analyzoval všetky jeho včerajšie hry, aby vytvoril najlepšiu taktiku ako ho poraziť. To mu však v tejto chvíli už bolo zbytočné.. Sledoval čo sa odohráva na monitore, mimozemské jednotky práve devastujú jeho ľudskú armádu a hra končí.
O dve hodiny vchádza do baru, ktorý je súčasťou výstaviska. Nič tak obrovské ešte nikdy nevidel. Pochádza z menšieho mesta, kde niečo takéto bolo nevídané. Na stenách nebolo voľného miesta, ktoré by nezdobili plagáty s hernou tematikou. Navôkol navyše bliká niekoľko obrovských plátien a monitorov, na každom z nich bežia nielen prebiehajúce zápasy z turnajov, ale aj najlepšie momenty z už odohratých hier, či krátka sonda do života všadeprítomných fanúšikov mnohokrát prezlečených za obľúbenú hernú postavu. Nad dlhým barom sa skvel názov “Overload”. Absolútne to sedelo, na to čo uvidel.
Objednal si miestne pivo. Sadol si do kresla, na obrazovke pred ním, kam by sa spratala polovica občanov z rodného mestečka sledoval nemeckého hráča. Ten zvládol úplne excelentne výcvik jednotiek a prvým útokom takmer pokoril svojho ruského súpera. Napriek tomu, že jeho odhodlanie sa podobalo Oliverovmu, tiež si napokon zle vybral zostavu pre svoju armádu a po prvom útoku sa napriek zdaniu hra obrátila proti nemu. Oliver vedel, že by to bol urobil úplne inak, stále si v hlave premietal všetky možnosti ako postupovať, v tom čo sa mu odohrávalo pred očami.
Na kreslo vedľa si niekto prisadol a Oliver počul, ako si objednáva pivo. Nevenoval tomu veľkú pozornosť, sústredil sa na hru, ktorú sledoval.
„Ten Rus ho dosť ničí, čo?”, opýtal sa príchodzí. Oliverovi moment trvalo, že to hovorí jemu. Otočil teda hlavu a uvidel asi 25, možno 26 ročného chalana, s krátkym tmavým strihom. Oliver bol aj vďaka svojej výške zvyknutý, že na ostatných pozerá zhora aj v kresle. Ani v tomto prípade tomu nebolo inak. Hoci bol nižší bol oveľa robustnejší ako Oliver.
„Nemyslím si,” odpovedal príchodziemu miesto pozdravu a pokračoval, “podľa mňa sa s ním ten Nemec iba hrá”.
„Má o tretinu menej jednotiek a je na ústupe. Prečo by si usúdil, že sa s ním hrá?”, pokúsil sa oponovať neznámy.
Oliver sa usmial.
„Jeho jednotky doteraz neútočili so žiadnou taktikou, útoky nechal viac v ich réžii a ovládal ich minimálne. Buď je veľmi hlúpy a dostal sa do finále so šťastím, alebo sa snaží uchlácholiť súpera.”
“To nemôžete myslieť vážne, ale uvidíme, stavím pivo na Rusa,” zahlásil neznámy s neskrývaným úsmevom na tvári.
„Beriem,” odvetil Oliver.
Sedeli popíjajúc pivo a sledovali vývoj. Ešte pár minút to vyzeralo zle nedobre, keď nemecký hráč otočil jednotky na protiútok tesne pred svojou základňou. Súper absolútne nečakal žiaden a keď tak minimálny odpor. Hoci sa zásobil silnými vojakmi, ich produkcia bola ešte pomalšia ako v Oliverovom priebehu hry. Tie, ktoré vyslal Rus boli zrovnané so zemou a horda obrancov sa zmenila cestou k svojmu súperovi na útočníkov.
„Myslím, že som vyhral pivo,” skonštatoval Oliver.
„Mimochodom, volám sa Martin, Martin Farkaš,” predstavil sa neznámy a gestom objednal dve pivá. Vtedy si Oliver uvedomil, odkiaľ pozná tú tvár. Je to predsa mladík, ktorý hral na včerajšej kvalifikácii vo finále.
„Oliver Král. Včera si sa kvalifikoval, však? „Áno, bolo to tesné, ale mal som šťastie. Nemyslím si, že som sa tam mal dostať.” Oliver v duchu súhlasil, videl tú hru a Martinova stratégia nebola ničím výnimočná, ale po vlastnom dnešnom výkone mu naozaj nemal absolútne, čo vyčítať.
„Vlastne som sa ti neprihovoril náhodou, od konca tvojej kvalifikácie ťa hľadám, prišiel som ťa požiadať o pomoc”
„Pomoc? Ako by som ti ja mohol pomôcť,” opýtal sa Oliver zarazene.
„Videl som tvoju stratégiu, svojho súpera si mal dokonale prečítaného, nebol svetovo známy profesionál, takže si si vôbec nemohol naštudovať jeho hru na nete. Predpokladám, že si vytvoril taktiku z tých pár hier, ktoré si videl na kvalifikácii. Tvojím problémom bola rýchlosť hrania, taktiku môžeš mať dokonale premyslenú, ale zbytočne si strácal čas, to ťa stálo práve tú hru.”
Oliverovi sa to nepočúvalo práve najlepšie, ale musel uznať, že Martin má pravdu.
„A prečo si ma teda vyhľadal,” opýtal sa Oliver a odpil zo svojho piva.
„Ako hovorím, tvoja taktika bola o poznanie lepšia od mojej, vyhral som iba vďaka svojej rýchlosti a mal som šťastie na slabú zostavu v kvalifikácii. Pôvodne som ani nechcel hrať, no kamoši do mňa furt rýpali, že je to moja šanca. Tak som to bral skôr tak, že som sa prišiel vyblbnúť na festival. Ty si tam mal proti sebe šesť profesionálov, úplne iná liga ako moja skupina a dostal si sa až do finále. Chcel by som sa s tebou teda poradiť. Pomôž mi s taktikou na šampionáte a ak vyhrám, rozdelím sa s tebou. Čo ty na to?”
Oliver bol šokovaný, nikdy by nečakal, že by za ním niekto prišiel po inú radu ako si niečo nainštalovať, či opraviť. A vedľa neho sedí nedočkavo chalan, ktorý sa z úplného nooba prepracoval do ďalšieho kola jedného z najväčších lokálnych turnajov v regióne. Bola to lákavá ponuka, ktorá stojí za zamyslenie. Ak sa rozdelí o svoje skúsenosti, má šancu zarobiť si slušné peniaze a nebude ho to stáť temer nič. Ubytko má aj tak zajednané.
„Pozri, ak ti to je proti srsti, tak tomu rozumiem,” povedal nesmelo Martin a pokračoval, “Prišiel som za tebou, lebo si jediný Slovák, ktorý sa dostal tak ďaleko a videl som, že vieš, čo robíš. Ja si uvedomujem, že vyhrať sám bez tvojich skúseností asi nedokážem a viac-menej mi na tom až ta nezáleží. Ako hovorím, do turnaja som šiel pre zábavu, ale s tvojou pomocou môžeme obaja získať, no a v takom prípade je pre mňa tá súťaž zrazu oveľa lákavejšia.”
Oliver si chalana opäť prehliadol a s vážnou tvárou mu odpovedal: „Nepáči sa mi ten tvoj negatívny postoj. Si medzi šesťdesiatimi štyrmi najlepšími hráčmi, ktorí dostali možnosť hrať, nemôžeš byť až taký mizerný.”
„To tiež nie je úplne pravda, všetci hráči, ktorí sa kvalifikovali predo mnou, a takisto aj hráči, ktorí odmietli pozvánku, sa do tohoto počtu nerátajú, miesta sú posuvné. V reálnej tabuľke som bol niekde pod stovkou. Tam som sa tiež dostal len vďaka tomu, že hrávam dlho a často.”
Na tento detail Oliver zabudol. Preňho nebol nikdy problém vyšplhať sa na vrch nejakej tabuľky, keď to chcel, no teraz, keď nad tým zamyslel, vysvetľovalo to, prečo je na turnaji tak veľa slabších hráčov v porovnaní s ostatnými.
„Ak ti mám pomôcť vyhrať, tak v prvom rade musíš zmeniť svoj postoj. Vyhrať dokážeš iba s postojom víťaza,” usmieval sa Oliver.
„Takže mi pomôžeš,” bolo zreteľné ako sa Martinovi rozjasnila tvár.
„Hej, môže to byť zaujímavé. Ak vyhráš a dodržíš slovo, tak si zarobíme obaja. Ak prehráš, tak minimálne novú skúsenosť. Videl som ťa hrať, môžem ti poradiť, ako vylepšiť tvoju taktiku a môžem ti povedať, čo som dokázal zistiť o ostatných hráčoch, ale či to spravíš dobre, je už na tebe.”
Objednali si ešte jedno pivo, sadli ku stolu a Martin vybral z púzdra notebook a pustili sa do toho. Sedeli spoločne niekoľko hodín a vypili ešte niekoľko kúskov oroseného moku. Oliver mu ukazoval videá hráčov, ktorých Martin môže vo finále stretnúť. Preskakoval z videa na video a vysvetľoval množstvo rôznych stratégií a spôsoby, ako sa proti nim brániť. Bol temer nezastaviteľný, s prúdom slov prestal len vtedy, keď odpíjal z piva. Väčšina ľudí by to nestíhala, ani spracovať, nieto vyhodnotiť, ale Martin vyzeral, že je úplne v pohode a ešte sa ho popri tom stihol občas spýtať nejakú kontrolnú otázku, či všetko správne rozumel.
Čas im ubiehal rýchlo a obaja boli pohrúžení do diskusie. O taktike taktne mlčali len pri objednávaní si piva. Martin bol akurát objednať Oliver zatiaľ pozoroval ľudí navôkol. Pri vedľajšom stole videl skupinu dievčat, bolo ich päť a chichotali sa. Podľa toho, čo Oliver počul z ich rozhovoru, boli miestne a bolo neprehliadnuteľné, že tých pohárikov už dnes vypili viac Okrem nich tu boli nielen hráči, ale aj rôzni ľudia zo systémovej podpory. Vyzeralo to tak, že pokiaľ sa nehrá, tak všetci účastníci sa ocitnú v Overloade.
Mnoho fanúšikov i hráčov prišlo prezlečených za svoje obľúbené postavy, či iných nekonvenčných odevoch. Kopec z nich by človek prehliadol, ale na takýchto akciách je to bežný kolorit, nikomu to tu neprekáža a ani nie je odsudzovaný. V tejto obrovskej zmesi postavičiek si Oliver všimol ju. Dievča, ktoré bolo iné. Niečím ho zaujala, nevedel presne čím.
Možno účesom. Na jednej polke hlavy mala krátke hnedé vlasy, ktoré jej nesiahali ani na ucho rozdelené cestičkou a na druhej strane boli dlhé až po ramená. Dievčat v komunite nebývalo nikdy veľa a táto bola atraktívna. Pôsobila akoby niekoho hľadala. Okolo Oliverovho stola niekto prešiel, na chvíľu na nich mrkol a keď sa snažil pohľadom objaviť svoj objav, zistil, že ju stratil kdesi v dave.
Martin sa akurát vrátil s pivami a pozrel na Olivera. „Vyzeráš unavene, veľa pijeme, či už máš dosť mentorovania”, opýtal sa tučko dlháňa.
„Nie, tak to vôbec nie je, len som sa zamyslel. Myslím, že som ti už aj tak povedal všetko potrebné.”
„Tu si, ty zradca,” ozval sa dievčenský hlas spoza Olivera. Obzrel sa a stálo tam dievča, ktoré pred pár sekundami sledoval. Mračila sa na Martina, ale nezdalo sa, že je naozaj nahnevaná, skôr že si ho doberá a pokračovala, „Povedal si mi, že pôjdeš so mnou na prednášku a vykašľal si sa na mňa. Mohla som si myslieť, že ťa zavialo do baru a mňa si ani nepozval!”
Oliver bol trochu zmätený, a tak sa otočil a spýtal sa nového kamaráta, či je to jeho priateľka. Martin sa rozosmial, „Och, bože, nie! Oliver, predstavujem ti moju sesternicu Sofiu. Sofia, toto je Oliver, pomáha mi s prípravou na zajtrajší turnaj. Oliver je ten človek, o ktorom som ti rozprával, že by som ho rád požiadal o radu,” zoznámil ich a stále neskrýval smiech.
Sofia si prisadla k Martinovi a pozrela na Olivera. „Takže ťa presvedčil,” opýtala sa ho a pokračovvala, “Martin vždy vedel presviedčať ľudí i keď väčšinou svoj talent využíva na to, aby balil dievčatá kadetade.”
„No tak, sesternička, nemusíš všetkým mojim novým kamarátom rozprávať celý môj životopis”, dodal a šibalsky sa usmial. „Kúp mi pohár ružového vína a budem dobrá,” navrhla mu. Martinovi zamrzol úsmev na tvári, vzdychol si, postavil sa a šiel k baru šomrajúc.
Keď odišiel, chvíľu sa navzájom mlčky pozorovali. Preťala to zlovestné ticho prvá, „Martin nás síce zbežne predstavil, ale ešte raz, som Sofia, rada ťa spoznávam. Mrzí ma, že ťa môj bratranec zatiahol do jeho hier.”
Zblízka vyzerala Sofia ešte atraktívnejšie. Mohla mať asi 20 rokov a bola oveľa nižšia ako on. Jedno mali však obaja spoločné, šošovky. Boli rôznofarebné. Jedna zelená, druhá modrá.
„Som Oliver. Nemaj obavy, dobre sme sa bavili a ako bonus mi Martin kupuje pivo, tak sa ani prinajmenšom nemôžem na nič sťažovať.”
„Dúfam, že tá tupá hlava tvoju pomoc aspoň využije,” usmiala sa mrknúc smerom na bar.
„Nezdá sa, že by si ho mala veľmi rada.” „Ale vôbec, ja si ho len rada doberám. Síce rada chodím na festivaly, ale pôvodne som sem neplánovala vôbec ísť. Až keď mi Martin povedal, že mi to zaplatí… No proste poznáš to, presvedčil ma. To som ešte netušila, že mi prenajme izbu v lacnom hoteli na druhom konci mesta a on bude zatiaľ niekde zalezený buď s dievčatami alebo so svojimi kamarátmi a mňa nechal len tak, nech sa zariadim ako chcem. Nie som moc utáraná,” vysypala zo seba Sofia. Usmievala sa. Oliver bol ako obarený, úplne ho vyviedla z miery. Úprimná, aj veselá, keď si doberala bratranca.
„Mimochodom, nosíš žlté šošovky? Sú skvelé.”
Na chvíľu ho zaskočila, ale túto otázku už počul párkrát.
„Nie, to je moja prirodzená farba, aj ty máš dobré farby.” Teraz sa zdalo, že prvýkrát nemá Sofia, čo povedať. Martin sa akurát vrátil a pred ňu jej nápoj.
„Bavíte sa, vy dvaja? Počúvajte, akurát mi jeden chalan pri bare povedal, že v jednom klube v centre je dnes nejaká veľká párty, nejdeme sa tam pozrieť?”
Sofia si vzdychla a pozrela na svojho bratranca.
„Nechce sa mi sledovať ťa pri balení dievčat. Ak chceš ísť, tak choď potom, čo ma odprevadíš na hotel.”
Martinovi celkom zreteľne opadla radosť hneď, ako to dopovedala.
„Ale, no tak, nezvládneš to sama?”
„Nabudúce by si mohol objednať ubytko bližšie, aby som sa nemusela drbať cez pol Prahy sama, nemyslíš?!”
Teraz sa už Martin viditeľne mračil.
„Čoho sa bojíš? Veď už nie si malá a metrom to nie je zas tak ďaleko. Vieš koľko počas turnaja stojí izba v tejto štvrti,” opýtal sa s výčitkou.
Keby mal človek schopnosť vyfukovať paru z nosa, tak by ju Sofia teraz určite vyfúkla. „Keby som tu nebola sama, tak mi to nevadí, ale nikoho tu nepoznám a v živote som v Prahe nebola. Metrom som v živote nešla. Ale milosťpán potrebuje baliť všetko, čo má hrudník väčší ako on sám a tak nechá svoju príbuznú napospas veľkomestu?”
Oliver sa do tejto hádky nechcel pliesť. Pil pivo a zdalo sa, že tí dvaja pomaly zabudli nato, že tam sedí aj on..
„Fajn, fajn, odprevadím ťa, aj tak bude asi lepšie, ak sa pred zajtrajškom vyspím.” „Ďakujem,” prikývla Sofia s nahnevaným, ale už spokojnejším výrazom na tvári.
Zdalo sa, že Martinove slovo Sofiu uspokojilo a zvyšok večera všetci traja zostali spolu pri stole
Ešte chvíľu spoločne klábosili a zhruba o jednej sa vybrali preč. Sofia s Martinom jedným smerom, Oliver druhým. Tiež si nemohol dovoliť prehnaný luxus, no natrafil na lacné ubytovanie neďaleko samotného areálu úplnou náhodou Bola to maličká miestnosť v pivničných priestoroch, miestnosť mala pár metrov štvorcových, no bolo tam všetko potrebné – posteľ, skriňa a toaleta so sprchou. Okamžite ako prišiel na hotel sa zvalil do postele oblečený a zaspal.