Dátum: Neznámy
Miesto: Neznáme
Keď sa opäť prebral zistil, že je pripútaný k posteli tvárou nadol. Sťažka sa nadýchol, táto poloha mu ani trochu nebola príjemná nielen po včerajšej nakladačke. Nevedel si na nič spomenúť. Hlava ho bolela ako po prehýrenej noci. Postupne si začal skladať čriepky po tom ako dopadol na zem. “Najprv bola tma. Bola tam nemocničná izba, množstvo šedých tvárí s hlbokými čiernymi očami,” listoval v pamäti. Panika na seba nenechala dlho čakať. Počul vzlyknutie. Strhol sa a začal sa obzerať vôkol seba. Vedľa neho bola ďalšia posteľ. Prižmúril oči, aby ich prispôsobil svetlu. “Je to Sofia,” potešil sa v duchu. Leží na vedľajšej posteli, pripútaná rovnako ako on tvárou nadol. V očiach, ktoré sa na neho upierajú z jej tváre bola čitateľná neuveriteľná panika. Po lícach sa jej kotúľali slzy a zdalo sa, že ten tlak už nevydrží.
“Oliver, čo sa to deje,” opýtala sa ho. “Mám veľký strach.”
Triasla sa ako osika. Jej hlas bol asi tým jediným, čo mu doteraz zabránilo prepadnúť panike.
“Neviem Sofia, vôbec mi to nedáva zmysel,” hovorí z lôžka obzerajúc sa, aby zistil, kde to vlastne sú.
Nebola to miestnosť, v ktorej včera zaspávali. V prvom rade tu nebolo jediné okno, miestnosť a jej svetlé, možno biele, steny osvetľovalo tlmené svetlo. Vôbec to nepripomínalo osvetlenie, ktoré bolo včera v jedálni, ani v susednej izbe. V tejto polohe nemal šancu prísť na to, kde je nainštalované, najskôr niekde priamo nad ním. V miestnosti bolo okrem nich niekoľko veľkých kovových stolov. Každý z nich zdobili rôzne skúmavky a banky naplnené rôznofarebným obsahom. Nikde ani noha, ani žiadne chápadlo. Vyzerá to tak, že sú tam sami. Po svojej pravici si všimol na stene akési ryhy. Ak by to aj niekedy bolo slúžilo ako okno, bolo to zamurované.
Otočil sa tvárou späť k Sofii. Tá stále fňukala, sám sa necítil oveľa lepšie a tak ťažko hľadal slová ako ju upokojiť. Hlavou sa mu naháňalo obrovské množstvo myšlienok. Nedokázal otvoriť ústa a čokoľvek zmysluplné v tejto situácií povedať. Hlavou mu pulzujú desiatky myšlienok. Vyzerá to, že ich uniesli. Vôbec nevie, či ich pustia alebo ako sa odtiaľto dostanú. Nevedel nič, ani či ten prepad súvisel s ich momentálnou situáciou, ani či boli skutoční tí policajti, či ten zvláštny dobrosrdečný doktor nepatril k nim.
„Všetko bude dobré,” dostal zo seba napokon nie príliš presvedčivo. Opäť sa usmial, hoci bol v šoku z neznáma ako jeho kamarátka.
„Olir, čo s nami teraz bude,” opýtala sa vyslabnutým hlasom Sofi.
“Bzzz,” ozval sa zvuk odkiaľsi sponad neho. Už taký zvuk kedysi počul. Ešte pred niekoľkými rokmi. Bol v továrni, kde vyrábali automobily a presne tak znel zvuk pohybu mechanickej ruky.
„Počúvaj, Sofi. Čokoľvek sa s nami stane, prosím, vydrž to,” zašepkal smerom k nej. “Vymyslím spôsob, ako nás odtiaľto dostať, len prosím, počkaj.”
Nezdalo sa, že by to Sofiu práve upokojilo. Síce už neplakala, jej tvár odrážala obrovskú úzkosť, ktorú prežívala. Sťažka prikývla. Aspoň sa tak zdalo.
Náhle pocítil bolesť neskutočnú bolesť v ľavom ramene. Zjajkol. Ako keby ho niekto alebo niečo zaživa rezalo, bez anestézy, len tak. Telom mu prešla opäť obrovská panika. Prežije to? Po chvíli sa tá bolesť zmiešala so všetkými utŕženými zraneniami. To už nevydržal. Upadol opäť do bezvedomia.
Strhol sa zo spánku. Ležal na chrbte. Posadil sa. Pozrel sa na ruky a zistil, že nie je pripútaný. Ležal na čomsti, čo pripomínalo malý matrac. Sediac na ňom si po chvíli uvedomil, že je to jediný hmatateľný predmet v miestnosti. Miestnosť opäť osvetľovalo slabé tlmené svetlo ako v miestnosti, kde ležal pred tým ako stratil vedomie. Jeho odev bol fuč. Na sebe mal biele nohavice a košeľu odeté na nahom tele. Pokúsil sa postaviť. Podlaha ho chladila na jeho bosých nohách.
Urobil niekoľko krokov. Uvedomil si, že necíti žiadnu bolesť, s ktorou ešte pred chvíľou bojoval. Strhol si najprv košeľu a následne nohavice. Nechápal. Nemal jediné zranenie. Ani zo včerajšej šarvátky, ani z tej gule, ani..? Telo mal nedotknuté ako keď vyrazil odprevadiť Sofiu. “Bolo to naozaj minulú noc? Ako dlho tu ležím,” zamyslel sa.
Ohmatal si ľavé rameno, necítil, že by bolo niekedy porezané alebo akokoľvek zašívané. Keď tu. Nejaký výbežok. Tvrdá hrčka. Nebolí to, ale je si úplne na sto percent istý, že to tam nikdy nemal.
Znovu sa rozhliadol po miestnosti a aj keď bola prázdna. Potreboval sa trochu prejsť, tak začal po nej pomaly krúžiť. Nikde nevidel nič, čo by pripomínalo akýkoľvek vstup. Temer ako dokonalé väzenie. Zdvihol hlavu, či náhodou neuvidí nejaký vstup. Nič. Iba osvetlenie. Tadiaľto cesta nevedie. Skúsil teda skúmať steny. Dlaňou prechádzal po povrchu stien. Boli dokonale hladké. Končekmi prstov, aj s prižmúrenými očami sa pokúšal preskúmať ich, no bezúspešne. Skúšal to centimeter po centimetri do výšky, kam dosiahol. Hoci vyzeralo, že je všetko úplne rovnako hladké, zrazu bruškom ukazováka narazil na temer neviditeľnú ryhu. Keď ju bližšie preskúmal, zistil, že má pravidelný tvar obdĺžnika. Usúdil, že to musia byť dvere. Zatlačil na ne, ale nič sa nestalo. Pokúsil sa nechtami zachytiť do ryhy, ale bola príliš úzka. Začal dvere ohmatávať a hľadal nejaký mechanizmus. Ustúpil jeden krok a konečne síce sám sebe, ale nahlas povedal vetu, “Sezam, otvor sa.” Sezam však nefungoval. Napadlo mu, že to možno funguje ako dotykový display. Dlaňou sa oprel o ryhu. Jeho telom sa prehnal elektrický výboj. Bol príliš silný, aby sa bosý udržal na studenej podlahe a odhodilo ho na zem. Cítil len nepríjemný krč. Posadil sa. Vyzerá, že je v poriadku, len mu v ruke silno brnelo. Prúd nebol dosť silný, aby ho omráčil, ale mu silný kŕč. Chvíľu trvalo, kým bolesť ustúpila natoľko, aby sa dokázal opäť postaviť. Tackajúc sa vrátil späť na svoj pelech.
Horúčkovito premýšľal. Čo má robiť? Celá táto situácia hraničila s úplnou absurditou. Tak či onak bolo to strašidelné.
“Uniesli nás so Sofiou až z nemocničnej izby? A mala tá šarvátka niečo spoločné s ich zmiznutím, predsa len obra som videl už na obede, ale nespomínam si, že by ho videl už niekde predtým. Sledovali nás dlhšie? A sledovali nás vôbec?” Tisíc otázok sa mu hmýrilo v mozgu. Odpovede žiadne.
Tvor, ktorého videl v nemocničnej izbe, vyzeral ako mimozemšťan zo sci-fi filmu. Keby to videl George Lucas, natočil by ďalšie pokračovanie známeho trháku. Nevedel, prečo tu je. Okrem Sofie nestretol iného človeka. Spomínal si len na tie bytosti. A to, že vôbec netuší ako sa odtiaľto vlastne môže dostať.
Ležal desiatky minút premýšľajúc. Zdalo sa mu to ako hodiny. Stále dokola si opakoval v mysli všetko na čo si dokázal spomenúť – na obed, bar, Maťa s tou nádherou, ich nešťastnú cestu domov. Odkiaľsi začul zvuk. Nevedel presne identifikovať, o čo ide. Ozývalo sa to z miesta, kde bola tá ryha. Vstal a vybral sa späť k pomyselným dverám. V stene uvidel len malý otvor, ktorý tam predtým nebol. Priezor lemovalo svetlo. Zrýchlil krok. Síce by tým otvorom neprešiel, no na podlahe si všimol misku a pohár s akýmsi neznámym obsahom. Keď si uvedomil, že otvor je príliš úzky, vtiahol predmety opatrne rukou do miestnosti. Miska bola kovová, chladila ho, pohár naopak sklený.
Vzal si svoju korisť a vrátil sa späť k pelechu. Sadol si a začal skúmať, čo to vlastne ulovil. Tekutina nemala zápach, najskôr to bude voda. Položil ju na bok a pozrel sa na obsah misky. V nej bola neidentifikovateľná mazľavá kaša, ktorú poznal pod skratkou UHO, čo znamenalo len toľko, že sa jedná o univerzálnu hnedú omáčku.
Namočil do nej strčil prst a ovoňal ho, ale nič necítil. Ani vôňu, ani zápach. V bruchu mu vyhrávali všetci muzikanti, jedol posledne včera v bare. Nemal čo stratiť. Nabral si trochu rukou a strčil si ju do úst. Chutilo to ako papier. Ochutnal tekutinu. Bola to voda. Pár minút počkal a keď jeho telo nezareagovalo nijako negatívne, dodalo mu to odvahy a jedol ďalej. Bol taký hladný, že kaša o chvíľu zmizla. Bolo to asi najnechutnejšie jedlo, aké v živote kedy jedol. Zapil to vodou.
Ruku si utrel do nohavíc. Opäť si ľahol a čakal. Po chvíli si uvedomil, že napriek tomu aká to bola gebuzina, cítil sa oveľa lepšie. Telom mu prechádzal príval energie a slabosť sa vytrácala. Ked bol ako tak nabitý novou energiou, opäť sa pustil do skúmania miestnosti, no už nič nové neobjavil.
Sadol si teda späť na matraci a uvažoval. Chcel vedieť, čo je so Sofiou. V kútiku duše dúfal, že nie je v horšej situácii ako on sám. Cítil sa zodpovedný za to, že sa do tejto situácie dostali. Keby vzal taxi priamo z festu, nič by sa nestalo. Keby s ním neostala naopak v nemocnici, tak ju neodvedú. Prečo im brali krv, keď mali ošetriť len zranenia?
V ľavom ramene zrazu pocítil ostrú bolesť. Akoby pálenie. Následne sa mu z toho miesta začal telom šíriť zvláštny pocit. Postupne strácal cit v celom tele. Pokúsil sa postaviť, no nohy boli ako na handrovej bábike a hoci sa nadvihol, spadoll hneď bezvládne späť na zem. Okrem mozgu, nedokázal ovládnuť jediný sval. Videl priamo na miesto, kde mohli byť dvere. Tie sa otvorili a dnu vošla podobná šedá postava ako videl v nemocnici. Ako vošla do miestnosti, dvere sa za ňou automaticky zatvorili bez toho, aby sa postava čohokoľvek dotkla. Pomaly sa k nemu blížila postava s kovovou ochranou ruky. Bolo to oblečené v čisto bielej kombinéze, na očiach okuliare s priesvitnými žltými sklami. V ľavej ruke sa mu hompáľalo čosi, čo vyzeralo ako obojok.
Bytosť pristúpila k lôžku. Sklonila sa nad ležiaceho Olivera a založila mu obojok na krk. Nevšimol si žiaden patent, len počul tichý elektrizujúci zvuk, keď to jemne cvaklo. Odkiaľsi vytiahla postava putá. Zatvorili sa s podobným zvukom. Čosi stlačila na rukavici, ktorá pokrývala jeho ruku. Z nej sa vysunulo oceľové lano. Obluda sa ničoho nedotýkala. Lano sa samo ako kovový had presunulo až ku Oliverovmu novému šperku na krku. Opäť zacítil jemné cvaknutie. Následne pocítil v krku bodnutie a jeho tele sa rozlial pocit tepla a energie. Po chvíli zacítil, že sa mu vracia nielen cit, ale aj sila. Prevalil sa na chrbát a posadil sa. Bytosť zatiahla za obojok a naznačila mu, nech ho nasleduje.
Stále cítil jemné brnenie vo svojom tele, no s vypätím síl sa postavil. Bol omnoho vyšší ako bytosť pred ním. Keby nemal spútané ruky, hneď by s ňou zatočil. V tejto situácií mu však dostatočne vysvetlila, že nemá na výber a sama rozhoduje, čo mu dovolí. Potiahla ho za obojok, no Oliver sa zaprel a opýtal sa.
„Kde to som? Kto ste? Čo vlastne od nás chcete? Kde je Sofia?” Žiadna odpoveď, iba ďalšie potiahnutie. Čosi zapípalo a telom mu prebehla ďalšia dávka elektriny. Vyzeralo to ako varovanie. Odpor, neodpor, rozhodol sa, že bude kreatúru nasledovať.
Keď prišli ku dverám, postava len priložila rukavicu priamo na ryhu a do miestnosti vpadlo svetlo z chodby. Prvý krát ako je tu vyšiel z dverí.
Obzeral sa okolo seba, prechádzali dlhou bielou chodbou. Na stenách nevidel žiadne ďalšie dvere, ale tie nevidel na prvý krát ani v cele, kde ho väznili. Usúdil, že tam pravdepodobne sú, no určite boli šikovne ukryté. Uvažoval, ako tá bytosť môže vedieť, kam idú. Chodba bola tak isto ako Oliverova cela úplne prázdna. Občas prešli cez akési križovatky, no stále šli rovno. Po niekoľkých nekonečných minútach kráčania zabočili doprava a šli ďalšou chodbou, úplne identickou s tými ostatnými. Na stenách neboli absolútne žiadne znaky, ani nič, čo by mohol použiť ako oporný bod. Nakoniec zastavili pred bielou stenou. Rovnaká ako všetky ostatné. Pristúpili bližšie a Oliver si všimol, že sú tam ďalšie skryté dvere. Kreatúra opäť priložila ruku na stred dverí a tie sa bez zvuku otvorili.
Zaváhal, no postava ho potiahla do vnútra. Bola to najskôr laboratórium. Putá na rukách sa jemný cvaknutím roztvorili no ostali mu na zápästiach ako dva náramky. Síce podobnú technológiu pred tým nevidel, bolo pravdepodobné, že fungujú na akomsi magnetickom princípe. Bytosť Oliverovi naznačila, aby sa vyzliekol. Sprvu nerozumel. Opäť dostal varovanie. Poslúchol. Vyzliekol sa teda do naha. Chcel sa chvíľu poobzerať, no postava ho ťahala za sebou až ku kovovej posteli. Tam sa kovový mechanizmus odpojil z ruky neznámej bytosti a sama sa pripojila ku kovovému lôžku. Tie putá by si vedel ešte Oliver nejako vysvetliť, toto však nevidel ani v žiadnom sci-fi a to už dnes ľudia natočia ozaj temer čokoľvek
Olivera začal povraz priťahovať k sebe a nemal inú možnosť, ako ľahnúť si na posteľ. Ľahol si na chrbát a čakal, čo sa bude diať. Náramky sa zrazu samé pripútali k chladnému ložkuj. Podobný mechanizmus mu pripútal nohy. “Do riti, to je neskutočne studené”, uvedomil si že ležiac na temer ľadovom podklade. Vôbec, ale že vôbec mu to neuľahčilo usporiadať si, čoho sa vlastne zúčastňuje.
Snažil sa usporiadať si myšlienky v hlave, no chlad na zadku a chrbte bol na nevydržanie. Nemohol si ani pritiahnúť nohy bližšie k sebe, aby sa mohol schúliť. Mal neopakovateľný strach. Hoci sa nevzdal ani jasnej presile, teraz jeho telom prechádzala panika. Inštinktívne sa začal obzerať okolo seba. Kovový povraz pripojený na náhrdelník, sa evidentne hýbal spolu s ním. AJ vďaka tomu mohol otáčať hlavou.
Naľavo bol stôl a na ňom veľké množstvo prístrojov. Nič podobné predtým nevidel. Ani netušil na čo všetko sa to vlastne môže používať. Popri nich videl len pohybujúce sa temená šedých bytostí, ktoré o neho nejavili žiaden záujem.
Vpravo bola tam rovnaká posteľ ako tá, na ktorej ležal. Až teraz si uvedomil, že má aj ľudskú spoločnosť. Na posteli ležalo dievča, ale jej pokožka prezrádzala, že nie je Európanka. Oliver ju premeral pohľadom. Pokožku i tvar očí mala typické pre Japonku. Mala krátke tmavé vlasy, malý nos a zvedavý pohľad. Pozerala na neho a usmievala sa.
„Nový prírastok do rodinky? Vitaj u nás,” prehovorila plynulo anglicky. Oliver sa našťastie nenechal zahanbiť. Aj vďaka hraniu hier bez problémov rozumel každému slovu.
„Do rodinky? Čo tým myslíš? Kde to sme, čo s nami chcú?” Vyhŕkol Oliver.
„Nepoznám jedinú odpoveď na tvoje otázky. Rodinou myslím ľudí, ktorých tu držia tiež. Inak neviem najskôr viac ako ty”, pokúsila sa zhrnúť všetko naraz a pokračovala, “S ostatnými sa dostaneš do kontaktu len na chvíľu, čiže si váž čas, ktorý môžeš stráviť rozhovorom. Ak sa pokúsiš komunikovať so Šedými, sprvu ťa budú ignorovať, ak však budú mať pocit, že si dotieravý, potrestajú ťa. Ak sa pokúsiš utiecť, zmizneš. Ak budeš robiť príliš veľa problémov, zmizneš. To sú základné pravidlá, ktoré tu fungujú”, vyhŕkla kráska.
„Šedými?” To slovo mu prišlo zvláštne, keď ho vyslovila. „Myslíš tým tie tvory,” opýtal sa a pozrel sa na nemé bytosti na opačnej strane laboratoria.
„Tak ich voláme, neviem, kto to vymyslel, vždy ich tak označovali všetci väzni. Nik nevie, kto to vymyslel, ale vyzerá, že ich tak volajú už dlhšie.”
„Koľko väzňov tu je?” „Doteraz som robila 5 cyklov, takže nás aj so mnou bolo 6. Keďže si pribudol, bude nás 7.”
„Cyklov? Akých cyklov”, opýtal sa zdesene. Opäť výraz, ktorému nerozumel. „Uniesli so mnou ešte jedno dievča, volá sa Sofia, nevidela si ju?”
„Tak je nás 8. A nie, nevidela. Volám sa Yuna a ty?”
„Oliver, čo s nami teraz budú robiť?”
„Keď si všetko pripravia, stratíme vedomie, potom sa preberieš vo svojej izbe.”
To znamenalo, že nemá vôbec čas nazvyš. Olivera situácia s Yunou vôbec neupokojovala, ale potreboval získať čo najviac informácií, ak sa má odtiaľto niekedy dostať.
„Čo si myslela tými cyklami?”
„Tak tu meriame čas. Nikto nevie určiť, koľko trvalo, kým ho sem previezli, alebo ako dlho tu je. Takto si aspoň meriame čas alebo ten abstraktný pojem, ktorý na tomto mieste temer stratil význam. Počas každého cyklu spoznáš všetkých, s ktorými si tu uväznený. Tak to tu funguje stále. Jeden cyklus znamená prebudenie, kŕmenie a laboratórium. Toto je môj päťdesiaty štvrtý cyklus.” Hovorila to s takým pokojom v hlase až Olivera striaslo.
Za Oliverom sa pohli postavy smerom k nim, ešte sa jej chcel opýtať pár informácií, ale počul už len jej slová.
„Už je to tu. Tak zase niekedy,” nedala mu opýtať sa Yuna. Hneď na to pocítil bodnutie v ľavom ramene a takmer okamžite stratil vedomie.