Dátum: 24. august 2024
Miesto: Háje, Praha, Česká republika
Aj keď včera popíjali, ráno sa prebral Oliver príjemne oddýchnutý. Netrápil ho žiaden hlavybôľ. Pozrel na ľavé zápästie, hodinové ručičky ukazovali pár minút po ôsmej. Raňajky v neďalekom lokáli podávali do pol desiatej, takže mal ešte viac ako hodinu čas dať sa trochu dokopy. Vliezol do sprchy a umyl sa v ľadovej vode. To ho príjemne vzpružilo. Obliekol sa a vybral sa na raňajky, ktoré spláchol jednou poctivou dvanástkou. Potom sa vybral späť na festival. Neodolal ponuke blízkej pekárne a na doplnenie cukru sa nechal zlákať na kúsok bábovky.
Napriek tomu, že už ďalej nesúťažil, festival ponúkal široký program prednášok o knihách, hrách a popkultúre. Hlavná súťaž, v ktorej bol Martin, mala začať až poobede a tak mal Oliver dopoludnie pre seba.
Navštívil teda niekoľko prednášok o progamingu a vytváraní herného prostredia cez všakovaké enginy. Dokonca sa zoznámil s niekoľkými ľuďmi, ktorí obdivovali jeho hru v kvalifikácii, no s nikým z nich sa nezdržal dlhšie ako na pár zdvorilostných fráz. Mrzelo ho len, že nikde nestretol svojich spoločníkov zo včerajšieho večera.
O pol dvanástej sa vybral na obed, kým je ešte čas. Vedľa výstaviska, našiel síce sympatický reťazec s rýchlym občerstvením už včera, no mal chuť na niečo lepšie. Po pár minútach minútach blúdenia našiel reštauráciu, ktorá sa volala U Soudku. Nič na extra úrovni, len obyčajná piváreň. Dnu bolo prekvapivo živo, len tak tak sa mu ušlo miesto pri jednom stole. Objednal si vývar a kačku. Tentokrát si miesto piva objednal kofolu..
Polievka bola skvelá, pustil sa teda do kačky. Zjedol len niekoľko súst, keď sa na druhom konci pivárne začal akýsi rozruch. Videl dvoch vyholených v maskáčoch ako nadávajú nejakému chlapcovi. Ten, už na pohľad, podľa všetkého česky vôbec nevedel. Bol tmavšej pleti a najskôr bol z blízkeho východu. Od roku 2015 čelila moslimskej migrácií aj východná Európa. Komplikácie nastali o rok neskôr, keď sa temer každá takáto komunita začala radikalizovať. Miestni radšej podporovali extrémistov ako hľadať zmier a bolo temer nemožné nájsť nielen riešenie, ale aj zbaviť sa rastúcej xenofóbie.
Oliver nemal skínov, ani im podobných rád. V rodnej krajine to boli zväčša obmedzenci s úrovňou Australopiteka.
Trmu vrmu sa pokúšala neúspešne utíšiť mladučká servírka, no neúspešne. Netrvalo dlho a z kuchyne vyšiel kuchár. Mal žiarivo biely rondón, mal temer dva metre a minimálne metrák vážil. Bez slov chytil hlupákov do svojich obrovských rúk a sprevádzaný potleskom ostatných hostí ich vyniesol von ako by to boli obyčajné odpadky. Oliver zatiaľ pomaly dojedal, zaplatil a vybral sa naspäť na festival. Nič nečakané sa už nestalo.
Do hlavnej sály prišiel akurát včas. Predstavovanie práve končilo a prvý zápas hral Martin. Sála bola úplne plná, ale to mu až tak neprekážalo. Nemal dnes veľmi chuť sedieť v tom dave. Nevedel si to presne vysvetliť, prečo tomu bolo tak. Možno aj kvôli včerajšej spackanej hre. Postavil sa do rohu ku schodisku, oprel sa o stenu a sledoval plátno.
Martin perfektne zvládol všetky silné body Oliverovej taktiky. Urobil to takmer bezchybne, a to aj napriek tomu, že ju prvýkrát videl včera a dnes ju už hral sám naostro. Ako ostrieľaný profík zrovnal súperovu základňu so zemou bez zaváhania a celá hra netrvala dlhšie ako tridsať minút. Oliver bol napätý a odľahlo mu až keď Martin svojmu súperovi úplne vytrel zrak. Vystrel sa, aby sa trochu natiahol, kým nezačne ďalší zápas a až v tej chvíli si všimol, že vedľa neho niekto stojí. Vôbec netušil ako dlho tam už mohla byť.
Pôvodne ho chcela povzbudiť priamo v zákulisí, ale ochranka bola neoblomná a do tej časti ju proste nevpustili. Celé doobedie pritom spoločne navštevovali prednášky a na počudovanie sa s Oliverom míňali. Doberali si ľudí v kostýmoch, ktoré boli príliš amatérske a veľmi dobre si pokecali o knihách. Potom šiel Martin hrať zápas a Sofia ostala v sále.
„Ahoj, nechcela som ťa rušiť, vyzeral si zamyslený.”
„Maťo to zvládol skvele, musím povedať, že som včera neveril, že to dokáže všetko pochopiť a tak rýchlo aplikovať.”
„To asi nikto z nás,” zasmiala sa a pokračovala, „vyzerá to, že ďalší Martinov zápas nebudú premietať na plátno, chceš sledovať aj ostatných? Urobíš mi spoločnosť? Chcela by som ísť na besedu, ktorá začína o desať minút v Sále C. Čo ty nato?”
Oliver bol zarazený týmto náhlym návrhom, no aj on musel uznať, že tu temer nikoho nepozná a včera to bolo veľmi fajn, tak prikývol.
Vstup do sály lemoval názov prednášky spojenej s besedou Klišé v sci-fi románoch. Sofia ešte skontrolovala, kedy bude najbližší vstup Martina späť na plátno. Po tomto víťazstve ho čakal zápas v semifinále a podľa toho sa uvidí, čo ďalej.
Pár minút pred deviatou sa vrátili do hlavnej sály. Tentoraz už ľudia boli temer všade, postávali aj na schodisku. Martin sa pomaly chystal, stal sa jedným z prekvapení tohtoročného turnaja. Spod čiary sa dokázať prepracovať až do semifinále. V tomto športe úplná rarita. Podľa všetkého to vyzeralo tak, že ho chcú vidieť všetci, nech to dopadne akokoľvek. Oliver so Sofiou sa síce pretlačili k miestu pri schodoch, kde boli aj predtým, no pred nimi stál dav. Oliver len tak tak niečo videl, bolo mu jasné, že Sofia má smolu.
„Toto nemá význam, poď za mnou,” povedala a prešla k sedadlám. Prihovorila sa dvom chlapom, ktorí sedeli na kraji, Oliver síce nepočul, čo im hovorí, ale videl, ako sa na nich usmiala a spravila psie oči. Po chvíli presviedčania jej jeden z nich uvoľnil sedadlo pri uličke. Sadla si a pozrela za seba, či tam ešte Oliver stojí.
„Prepáč, zdá sa, že ty budeš musieť postáť, to druhé mi uvoľniť nechceli.”
„Čo si im, preboha, povedala?”
„Nič, iba som ich pekne poprosila, že nevidím na plátno, môj bratranec hrá vo finále a veľmi to chcem vidieť. Bohužiaľ, príbeh o tragickom trénerovi, ktorý tam môjho bratranca dostal, už nezabral.”
Oliver pokrútil hlavou nad absurdnosťou tejto situácie. Oprel sa o Sofiine sedadlo. Pekne voňala.
Táto hra nebola ani krátka a už vôbec nie jednoduchá. Celé predstavenie trvalo asi hodinu a pol. Martin spočiatku prehrával. Podľa Olivera urobil niekoľko závažných chýb. Začal cvičiť jednotky príliš neskoro a v nie celkom šťastnom poradí, kvôli tomu ho súper takmer udupal prvým nájazdom. Martin cítil energiu v sále a zrazu sa vrátilo jeho sebavedomie. Ubránil sa len vďaka pohotovým reakciám a dobre zvládnutej taktike, ktorú mu včera večer ukázal Oliver. Hra sa začala otáčať v jeho prospech. V publiku to vrelo, keď Martin porazil ďalšieho súpera. V tejto chvíli to znamenalo, že skončí prinajhoršom na štvrtom mieste. Po vyhlásení zostavy sa zo sály začali ľudia trúsiť von, no Sofia sa šťastná rozbehla smerom k pódiu. vyliezla naň, aby mohla Martina objať. Ochranka sa netvárila nadšene, predsa len stará známa. Už už by ju odviedli preč, ale komentátor pohotovo brnkol na emócie divákov. Sofia obišla tentoraz iba s napomenutím a škaredými pohľadmi, ktoré jej prevŕtavali chrbát ako laserové lúče.
Oliver oboch čakal pri východe zo zákulisia. Vychádzali medzi poslednými. Stále ich sprevádzal jeden z ochrankárov a čosi mlel. Keď si ho Martin všimol, vrhol sa k nemu a objal ho.
„Kamarát, ty si kráľ. Nebyť tvojho učenia, tak sa nedostanem tak vysoko! Dnes opäť pijeme na môj účet,” neskrýval nadšenie.
Oliver sa smial a snažil sa dostať z toho nadšeného zovretia, na ktoré vôbec nebol zvyknutý. Voľba bola jasná a tak čoskoro zapadli v Overloade.
Martin začal hneď objednávať, podľa hesla: “Nalej bo vypito, vypi bo naliato.” Dnes nemal dôvod šetriť. Priznal, že ten začiatok trocha posral, ale napriek tomu to vďaka nemu dobre dopadlo. A teda aj vdaka Oliverovi. Alkohol sa lial potokom, po stole rozsypané chipsy už Martina toľko nezaujímali, skôr si začal viac všímať dievčatá navôkol. Jedna bola ako Lara Croft s lukom, aj pištoľou, iná ako Aloy, dokonca mala typické Carja oblečenie tak príznačné Horizonu. Objednávať chodil on a vždy síce niečo doniesol. Chlast aj niečo pod zub, no zdalo sa, že každá návšteva baru trvá o čosi dlhšie ako tá predchádzajúca. Oliver so Sofiou zatiaľ klábosili o prednáške, ktorú dnes spoločne absolvovali.
„Nejde mi do hlavy, prečo si na Martina taká tvrdá? Vybehla si na pódium, bolo jasné, že si šťastná, napriek tomu včera, keď ste sa hádali o ceste na hotel, sa zdalo, že ťa celá situácia s jeho súťažením dosť hnevá.”
Sofia chvíľu mlčala a pozerala na Olivera. „Vieš, to nie je také úplne jednoduché, ako to vyzerá”, sklopila zrak a pokračovala, “mám veľmi rada tieto festivaly, ale ako predavačka v obchode s hračkami si ťažko môžem dovoliť rozhadzovať. Martin je veľmi poverčivý. Vždy, keď má ísť na nejakú akciu súťažiť, pripravuje si všetko od svojho obľúbeného trička až po svoju šťastnú zubnú pastu. Raz som ho sprevádzala na turnaji a akosi sa s mojou podporou cítil vyrovnanejšie. Má slušný príjem a tak vždy, keď som si nemohla dovoliť ísť spolu s ním, proste mi cestu i ubytovanie zaplatil. Na oplátku ho povzbudzujem a držím mu palce. Časom ma to aj trochu hnevalo, lebo to už berie ako samozrejmosť a mne sa nie vždy dá, lebo povinnosti v predajni sa nie vždy dajú presunúť. Navyše, počas dňa ma nechá, nech si urobím program sama a keď sa mu podarí vyhrať, radšej ide obháňať miestne baby akoby si našiel čas na spoločnú zábavu. Dôležité je, aby som tam bola s ním, keď to práve potrebuje,” vzdychla si Sofia a pokračovala, “keď som zistila, kde mi prenajal hotel tentokrát, dala som mu podmienku, že ma musí každý večer do hotela odprevadiť, inak s ním už nikam nepôjdem. Skutočne sa bojím chodiť neskoro v noci po Prahe sama, a aj keď použijem električku alebo metro, tak je to k môjmu hotelu slušná cesta pešo. Niektoré ulice v tej štvrti nevyzerajú bezpečne ani za bieleho dňa,” povedala a na chvíľu zmĺkla. Potom sa usmiala a skonštatovala, “ale keď sa dnes prebojoval do štvrťfinále jedného z najväčších turnajov, na akých kedy bol, neovládla som sa. Naozaj som bola šťastná aj za neho.”
Oliver sa uškrnul. Nečakal, že si vypočuje toľko informácií naraz.
Ešte chvíľu posedeli v bare, otočili pár drinkov, ale žiadna bujará zábava sa nekonala. Martin išiel objednať ešte jedno kolo, no nevracal sa.
“Keď nejde hora k Mohamedovi..,” usmiala sa Sofia na Olivera a šla skontrolovať, kde sa stratil Martin. Toho si všimla pri bare s nejakou nádherou. Skočila si ešte na toaletu a vrátila sa k Oliverovi.
„Martin svojím jazykom najskôr kontroluj obličky nejakej babe, takže sa k nám dlhšie nepridá,” skonštatovala s úsmevom. Po krátkej chvílke dorazil aj Martin, s nápojmi a neznámou krásavicou. Podlamovali sa mu nohy, vyzerá, že prebral na rozdiel od svojej spoločnosti. .
„Vážení, pôjdeme my na izbu spoznávať svet. Majte sa pekne,” oznámil sucho akoby si nepamätal svoj sľub, ktorý dal Sofii. Tá očervenela od zlosti.
„No tak počkaj, môj milý bratranček! Je mi jedno, čo a ako dlho robíš po nociach, ale nezabúdaj, že naša dohoda stále platí! Odprevádzaš ma na hotel!”
„Ale, no tak, Sofi. Sama to raz zvládneš, veď si videla, že sa nič včera nestalo a predvčerom tiež nie,” habkal Martin, stále sa pokúšal nekývať sa sem a tam, ale moc mu to nešlo. .
„Zvládnem, či nezvládnem, to je úplne jedno! Niečo si sľúbil, tak to dodrž,” skríkla na neho Sofia. Martin sa na ňu chvíľu mlčky pozeral. Pozrel aj na Olivera a keď sa mu podarilo zaostriť, zrazu vypúlil oči. Dostal spásonosnú myšlienku.
„Oliver, prosím ťa. Budem tvojím dlžníkom, mohol by si Sofiu dnes odprevadiť?,” úpenlivo prosil.
„Teraz do toho ťaháš Olivera,” neskrývala svoje rozhorčenie.
„Upokoj sa, Sofi, prosím ťa. Naozaj nezvládnem cestu tam aj naspäť,” vyhŕkol zo seba. Bolo zreteľné, že má pravdu.
„Dobre, ale to znamená, že už mi za tento víkend dlhuješ za dve služby,” prerušil ich Oliver. Martin víťazoslávne vykríkol ale mohlo to byť pokojne aj hlasné odgrgnutie.
Keď odišiel so svojou spoločníčkou, Sofia sa neprestala mračiť.
„Nemusíš mu takto pomáhať. Koľko služieb ti už naozaj nahradil,” opýtala sa vysokého blonďáka.
„Pozri, dnešný deň bol super, skvele som sa bavil a vôbec mi nevadí, ak s tebou budem môcť stráviť ešte chvíľku,” odpovedal jej a pokračoval, “Vezmem si potom taxi od teba na hotel a služba od Martina sa možno raz v budúcnosti hodí. Naopak, už som ti to chcel sám navrhnúť, že sa s tebou rád prejdem, aj keby to nenavrhol on sám. Ale ak nechceš, aby som ťa odprevádzal ja, som si istý, že ho ešte stihneme.”
Sofia sa naňho usmiala. „Nechcem ho vôbec naháňať, neviem, čo to dievča od neho očakáva, ale do pätnástich minút aj tak skončí v bezvedomí. V takomto štádiu opitosti bude zázrak, ak dojdú na hotel. Chcela som ho len vytrápiť. Zaslúži si to. Keby si sa neponúkol, tak si objednám taxi.”
Dali si ešte kapurkový a rozhodli sa, že je čas prísť a odísť. Oliver si zbalil svoju mašinku do ruksaku, Sofia len stiahla veci zo stola do kabelky akoby presne vedeli, kam majú naskákať.
Metro už v tejto dobe nejazdilo, ešte stále mohli ísť električkou. Oliverovi to zázračne vôbec neprekážalo. Naopak v jej prítomnosti sa cítil dobre. Bežne sa mu to s ľuďmi nestávalo, pretože k nim cítil averziu. Ani Sofia sa netvárila, že by jej Oliverova prítomnosť prekážala. Keďže sa trochu zamotali, do cieľa sa dostali až po štvrtom prestupe. Od zastávky, kde vystúpili viedol chodník smerujúci kamsi do tmavého dláždeného kopca.
„Ešte tento kopček a sme na ulici, kde je hotel,” navigovala ho Sofia.
Oliver sa obzeral okolo seba, bola to naozaj desivé miesto. Celou cestou svietili dokopy asi len dve lampy, temnotu dopĺňali fasády domov, temer všade bola tma. Inak tomu nebolo ani keď vyšli na kopček. Funkčné lampy sa dali porátať na prstoch jednej ruky. Kdesi v polovici ulice sa rozliehala hudba, štít naznačoval, že ide o typické pohostinstvo, bolo vyzdobené maľbami, ktoré však už pamätali aj lepšie časy. Popevky a krik, ktoré sa odtiaľ rozliehali však neboli priateľské, akoby čosi viselo vo vzduchu.
Ked prišli zhruba na úroveň krčmy, uvideli siluety, ktoré im smerovali naproti. Dokázali ich rozoznať až keď sa dostali pod jednu z mála svietiacich lámp. Skupina opilcov stíchla, keď ich uvideli. Chlap v maskáčoch, bez vlasov vedúci túto partiu pozrel najprv na Olivera, potom na Sofiu. Oliver ho predsa už niekde videl. Bol to predsa jeden z tých chlapov, ktorých vyviedli na poludnie z reštiky. Za ním ako v jednom šíku stálo šesť, možno sedem veľmi podobných postáv. Ani zdaleka to nevyzeralo na priateľské stretnutie, nieto ešte z blízka. Oliver a Sofia sa pokúsili inštinktívne okolo nich prejsť, ale chlapisko im vkročilo do cesty.
„Co to tady máme za Jú a Hele? Není pozdě na procházku, vole? Už je po večerníčku,” vyhlásil.
Oliver mu pozeral priamo do očí výrazom človeka, ktorý nemá absolútne záujem o rozhovor s niekým podobným. Miesto toho, že by čokoľvek povedal sa opäť pokúsil chlapa obísť. Márne. Chlapci v bomberoch mu vstúpili do cesty.
„Hele, vole, nečum tak, nebo ti dám ochutnat asfaltu, něco jsem se tě ptal.”
Teraz už sa odpovedi nemohol vyhnúť. „Pozri, nechceme problémy. Chceme sa dostať na svoj hotel, to je všetko. Tak, ak by ste boli takí láskaví a nechali nás ísť, boli by sme vám,” ani nestihol dopovedať.
Ach, takže Slováci,” ozval sa vyholený kolos a pokračoval, “jo, vás tady v Praze se vám žije blaze. Máme vás tady plno, jenom se roztahujete i tam, kde nejste vítáni. Možná vás pustíme, ale nejdřív tě naučíme základní pravidla slušnosti,” zaburácal a chytil Olivera za golier. Ten nereagoval, len mlčky pozeral na obra.
„Po prvé, jsi v Čechách, tak mluv česky. Za druhé, když jdeme po ulici my, tak ty se nám vyhýbáš a my projedeme první, ne naopak. Kdopak tě takhle vychova,” opýtal sa Goliáš a hoci sa Oliver snažil ovládnuť, nedokázal počúvať tieto kraviny a prevrátil očami. To opachu vytočilo natoľko, že Olivera udrel silno päsťou do brucha. Hoci s ním silno prehlo, stále sa nechcel nechať vyprovokovať, proti takejto presile by to nedopadlo ani zďaleka dobre.
„Nebo se taky můžeme dohodnout. Za malý polibek od krasavice vám to třeba odpustím a můžete jít dál.”
Obišiel Olivera a pristúpil k Sofii, ktorá stála priamo za blonďákom. Keď sa pokúsila odstúpiť na opačnú stranu, chytil ju za ruku.
„Ale, no tak, bude legrace,” usmial sa a odhalil svoje všetky tri zuby.
Oliver sa spamätal. Postavil sa za siláka, podložil mu nohu a chytil ho pod krkom. Vrhol ho o zem, nejasne si uvedomujúc, čo robí. Ten nečakal, že Oliver bude akokoľvek reagovať a už vôbec nie tak rýchlo. Ani nestihol natiahnuť ruky pred seba a padol ako vrece zemiakov, pričom si udrel hlavu o obrubník. Z Olivera bolo priam cítiť, ako zúri.
„Rob si zo mňa boxovacie vrece, koľko chceš, ale jej sa nedotýkaj,” bolo posledné čo stihol povedať. Ktosi z partie ho chytil bez akéhokoľvek varovania za rameno, otočil sa a na tvár mu dopadla päsť. Až sa mu zahmlilo pred očami.
„Bez obav, kamaráde, to si teda uděláme. Tohle jsi posral,” skríkol na neho tupý nácek. Obrovi kumpáni urobili okolo Olivera kruh. Začali si ho pohadzovať ako hračku a na telo mu dopadalo množstvo úderov. Ten napriek všetkému adrenalínu, čo mal v krvi, nebol dosť silný, aby odrazil toľkých. Vlastne nedokázal seriózne ublížiť ani jednému z tej bandy. Bolo ich priveľa. Snažil sa rozdať síce niekoľko rán, no proti siedmim nemal šancu. Padol na zem. Celé telo ho bolelo, cítil, že po tvári mu tečie krv. Videl všetko akoby v hmle. Aj to ako vstáva ich vodca zo zeme. Keď videl, že sa obor vybral k bezbrannej Sofii, pomaly za postavil z vlhého asfaltu. Jeho telo protestovalo, všetky jeho svaly horeli bolesťou. Len tak tak udržal balans, chrbát mal prehnutý a ruky zvesené.
„Nechajte ju,” skríkol na náckov.
„Hele, klučina má docela válečného ducha,” vykríkol jeden z neonáckov a presne mierenou ranou dostal Olivera späť na asfalt. Keď sa pokúsil postaviť, dostal ďalšiu, ktorá ho dostala späť na zem.
Kdesi na horizonte sa rozsvietili majáky a typické húkanie. Pomoc bola na ceste.
„Kurva, drháme,” počul blonďák pokúšajúc sa opäť vstať. Nemal pritom ani dosť síl, aby si uvedomil, čo sa deje navôkol. Čakal, že dostane ďalší úder, no nestalo sa tak. Niekto ho chytil odzadu, inštinktívne sa zahnal, no netrafil. Bola to Sofia.
„Oliver, preboha, prestaň. Sú preč, ublížiš si akurát,” chytila ho pod pazuchu a odviedla na neďaleký múrik, nech si môže sadnúť. Vôbec nevnímal okolitý svet, no videl, že Sofii po tvári stekali slzy. Bola našťastie len vystrašená. Ani sa jej nedotkli.
Ešte si ani poriadne nesadli a dopadlo na nich svetlo z policajných reflektorov. Oliver bol stále v šoku. Po tvári mu stekala krv, hoci nefajčil, vypýtal si od jedného z príslušníkov cigaretu a zapálil si. Nikdy to neskúšal, rozkašľal sa hodil ju na zem. Sofia zatiaľ hliadke vysvetľovala, čo sa stalo. Za krátku chvíľu prišla aj sanitka. Položili ho na nosítka a spoločne so Sofiou ich odviezli do neďalekej nemocnice.
V nemocnici ho prezreli, zobrali mu krv, čo bolo Oliverovi čudné a vyčistili mu rany. Potom prezreli aj Sofiu. Trvali na tom, že jej musia zobrať krv na testy, aj keď im neustále opakovala, že jej sa nik ani nedotkol, ale lekár bol neoblomný.
Po vyšetrení sa Oliver ako tak spamätal. Bolelo ho temer celé telo, konečne však dokázal vnímať svoje okolie. Usadili ich do jedálne. Na jednej strane stola sedel spoločne so Sofiou, ktorej sa stále kotúľali slzy po tvári. Pokúšali sa spoločne vyplniť zápisnicu o tom, čo sa im prihodilo. Väčšinu im už povedala Sofia, Občas ju dopĺňal Oliver, ktorý si síce pamätal začiatok konfliktu, no keď ho opakovane poslali k zemi, tam už neboli jeho spomienky také jasné.
„Uměli by jste nám je popsat,” opýtal sa jeden z príslušníkov.
„Bola dosť tma”, začala Sofia prerušovane, “aj keď sme boli pod lampou, zomlelo sa to tak rýchlo, že som si nie istá. Ten, ktorý to začal, bol vysoký, plešatý a mal maskáče. Všetci vyzerali rovnako. Plešatí v bomberoch. Obor nemal všetky zuby. Ja neviem, mala som preukrutný strach,” znova sa rozplakala.
„To nic, možná si vzpomenete, když se trochu uklidníte,” chlácholil ju jeden z uniformovaných.
„Výška asi stodeväťdesiat centimetrov, pozerali sme si do očí. Mohol vážiť asi 90 kíl.. Bol vypracovaný, na pravom predlaktí má vytetovaného českého leva a vlajku. Má oholenú hlavu, nos mal v minulosti pravdepodobne zlomený, pretože ho nemal úplne rovný, na jedno oko škúlil,” ozval sa Oliver a pokračoval, “dnes okolo obeda napadol obsluhu v reštaurácii U Soudku, kde som sa bol najesť. Vyhadzoval ich von kuchár, možno by vám mohli povedať viac. Možno tam majú aj kamery.” Chvíľu mlčky sedeli a pozerali na neho. Ticho prerušil jeden z príslušníkov. „Tohle všechno jste si zapamatoval z jednoho setkání?”
„Mám pamäť na tváre. Mená si nezvyknem pamätať, skôr vizuál. Tohoto chlapa som videl dnes dvakrát, raz až viac ako som chcel. To sa ťažko zabúda. Okrem toho, že nemal väčšinu zubov, mal hnedé oči, ale to vám asi nepomôže,” keď si uvedomil, že spoločne so Sofiou používajú šošovky.
Policajti si všetko zapísali a postavili sa. „Děkujeme, tohle by nám mohlo hodně pomoci. Pokud budeme ještě něco potřebovat, nebo se někam posuneme, budeme vás kontaktovat,” skonštatoval jeden z príslušníkov vstávajúc od stola a vybrali sa preč.
Ešte sa ani nestihli zavrieť dvere a vstúpil ošetrujúci doktor.
„Hele, pane Králi, budeme si vás tady muset nechat přes celou noc. Nevím, jestli teda Vaše kamarátka taky zůstane”, pozrel na Sofiu a pokračoval, “vypadáte vystresovaně, slečno. Taky bych vás tady rád nechal v klidu odpočinout. Pojeďte, prosím, se mnou,” a rukou im naznačil smeru ku neďalekým dverám. Otvoril ich. V neveľkej miestnosti boli štyri postele. Nikto iný v nej nebol.
“Pane Králi, můžete zůstat tady. Když budete něco potřebovat, zvoneček je na nočním stolku, sestřička za vámi přijde co by dup. Pro jistotu vás budeme až do rána chodit kontrolovat, jestli je všecho jak má být. Pokud nenastanou žádní komplikace, kolem oběda ste volní. Paní Farkašová, vy, prosím, pojďte za mnou, prosím.”
„Nemohla by som zostať tu?” spýtala sa roztraseným hlasom. Nechcela odísť po tomto zážitku od svojho kamaráta. Doktor sa na ňu skúmavo pozrel a zdalo sa, že chvíľu premýšľa. „Je to proti předpisům, slečno. Muži a ženy musí být odděleni.”
„Prosím, pán doktor, dnes sa za mňa postavil človek, ktorého poznám sotva dva dni, keď ma obťažovala hnusná banda miestnych vidlákov. Mám nervy úplne na krajíčku, chcela by som s ním zostať a uistiť sa, že bude do rána v poriadku, keď už sa mu nemám ako inak poďakovať,” prosila starého pána.
Zdalo sa, že to doktora nakoniec zlomilo. „Hele, já bych tohle opravdu neměl dovolit. Pokusím se to vysvětlit vrchní sestre, která váš pokoj bude mít na starosti, ale jestli přijde kontrola, budeme mít jeden velký malér všichni.”
„Ďakujem, pán doktor.” poďakovala Sofia a utrela si slzy.
„Dobře, prosím, už nebrečte. Oblečení na spaní najdete na posteli. Kdyby přišla kontrola, jste manželé. Uvidíme se ráno,” lúčil sa s nimi doktor. Pri posledných slovách sa Oliverovi zdalo, že uvidel tieň v doktorových očiach, na chvíľu uvažoval, či mu otras mozgu nespôsobil halucinácie.
Keď sa za doktorom zabuchli dvere, Sofia zatiahla závesy pri posteli. V miestnosti ostala úplná tma, Oliver len počul ako jeho kamarátka zhadzuje zo seba odev. Keď sa prezliekla, opäť ich odtiahla a prešla k Oliverovej posteli. Mal zmiešané pocity. Pohľad na ňu ho naplnil radosťou, ale aj starosťou.
„Neplač už, prosím”, ozval sa z postele. “Pozri, sme v poriadku, mohlo to dopadnúť všetko aj inak.Nakoniec si mala pravdu, keď si vravela, že sa tam necítiš bezpečne.. Bolo dobre, že sme boli spolu.”
Pozrela na neho a už už sa zdalo, že sa opäť rozplače..
„Ty hlupák, prečo si sa nechal mlátiť tak dlho? Prečo si nezostal ležať?”
„Bolo to jediné, čo mi napadlo, aby ťa nechali.”
Síca už bola trochu pokojnejšie, po týchto slovách sa jej opäť na tvári objavili slzy. „Ďakujem ti. Toto si si nezaslúžil. Keby si nešiel so mnou, ktovie ako by to dopadlo. A Martinovi to tiež riadne spočítam. Keby ťa neprehovoril, aby si šiel so mnou, bol by si v poriadku.”
„Nie je to jeho chyba, veď aj tak by som sa ti sám ponúkol. Navyše v takom stave ako bol by ti dozaista nepomohol. Naozaj, budem ok. Hlavne, prosím, prestaň plakať. Už sme v bezpečí,” chlácholil ju.
Ako tam ležal, objala ho okolo krku tak opatrne, ako dokázala. Na tvár mu dopadli jej vlasy. „Ďakujem ti, budem tvojou dlžníčkou.”
„Ďakujem,” povedal potichu a hoci mu jej dotyk nebol ani trochu nepríjemný, pokračoval, “ale myslím, že sa potrebujem najviac zo všetkého teraz vyspať.”
Sofia sa od neho odtiahla, ešte chvíľu na neho uprene pozrela a uložila sa na posteľ vedľa. V lúčoch mesiaca, ktoré osvetľovali miestnosť, videl, že je otočená tvárou k nemu. Usmial sa úplne vysilene. Temer okamžite zaspal.
Snívalo sa mu o prepadnutí, neustále padal na zem a hoci vstával, opäť cítil neuveriteľný chlad asfaltu. Prehadzoval sa celý čas. Nikdy nebol atlét a vôbec nie bojovník, čo by dokázal fyzicky pokoriť svojich nepriateľov. Strhol sa a posadil sa na posteli. Bol spotený. V izbe bola úplná tma. Vôbec netušil, koľko môže byť hodín. V hlave ho pálila neuveriteľná bolesť. “Tak zas, čo mohol čakať pri takej presilovke? Dvere sa otvorili.
Čakal, že dnu vstúpi sestrička a spraví jednu z kontrol, ktoré včera spomínal ten zvláštny doktor. Svetlo sa zaplo. Ostal sedieť ako prikovaný. Toto nečakal ani vo sne. Miesto očakávanej kontoly do miestnosti vchádza kreatúra menšieho vzrastu. Nie je príliš vysoká asi na úrovni 6 ročného dieťaťa. Akoby zvláštne podvýživeného. Má čierne oči, nos v tvare hadích štrbín. Keby malo lôžko čelo, tak kreatúru pri jej výške ani nepostrehne.
To bolo aj na neho už príliš. Skríkol akoby mu šlo o život. Bolesť mu vystreľovala do celého tela.
“Toto nemôže byť reálne,” ubezpečoval sa, “to sa mi určite stále sníva. Mal som dozaista otras mozgu. A možno som v šoku Ak by to však bola halucinácia, nie je až príliš realistická a detailná?”
„Oli, čo sa deje,” strhla sa Sofia, ktorú prebudil jeho výkrik najprv pozrela na neho. Na niečo uprene hľadel. Posadila sa a videla ako sa Oliver vybral k otvoreným dverám. Kríval ku dverám a ako sa potácal uvidela ju aj ona. Bytosť vyzerala, že ich chvíľu sleduje. Zdvihla ruku vo veľkej rukavici smerom k Oliverovi. “Phewww,” vystrelila z nej žiarivá guľa energie. Nemal najmenšiu šancu reagovať. V živote nič podobné nevidel. Guľa sa prehnala jeho telom, tak isto ako obrovská vlna bolesti. Sofia zdesene vykríkla, no nerozumel, čo presne. Bolo to posledné, čo sa stalo, kým neprepadol do úplnej tmy.