Dátum: 13. jún 2024
Miesto: Mariahilfer Str.,Viedeň, Rakúsko
Hodiny odbili jedenásť. Na takmer celej ulici sa rozlieha ticho. Okrem pouličných lámp čosi blikalo iba v bare, z ktorého ako z jediného bodu, sa ozýva vrava a hudba. Priamo oproti klubu, v rade zaparkovaných áut, stojí aj úplne nové vozidlo nemeckej výroby. Nič nezvyčajné, takých áut je v metropole mnoho, nebyť človeka, ktorý v ňom sedel posledných dvanásť hodín.
Volá sa Lukas. Nebyť jemného strniska a dlhých tmavých vlasov zviazaných do konského chvosta, jeho tvár by pôsobila celkom milým dojmom, a to aj napriek krivému nosu, ktorý vyzeral, akoby mu ho niekto v minulosti zlomil. Opakovane. Svojím výzorom, takmer dvojmetrovou výškou a pomerne vychrtlo pôsobiacou stavbou tela vôbec nepripomínal agenta, ktorým už dlho je.
Počas sledovania si nedoprial pauzu ani na to, aby šiel na toaletu, nechcel riskovať, že stratí cieľ. Sleduje muža menom Dário Rossi už niekoľko mesiacov, ktorý je aj majiteľom už spomínaného baru a Lukas je konečne len krôčik predtým, aby získal dostatok dôkazov o nelegálnom praní peňazí, ktoré tu podľa mnohých svedectiev prebieha.
Tajná služba poskytla Lukasovi informáciu o obchode, ktorý tu má prebehnúť. To bolo asi pred 13mi hodinami. Neočakával, že chytí Dária ako romantický hrdina s rukou v kufríku plnom nelegálne zarobených peňazí a ten sa prizná aj k tomu, čo neurobil. Také veci sa môžu stať akurát vo filme. No niečo také mu v tomto prípade ani nebolo treba. Stačí, aby prišiel ten správny človek, vošiel do baru a stretol sa so sledovaným. V tom momente zvíťazí.
Sedí hodiny v aute, temer niečo málo jedol, keď vyrazil, fľašu z rýchleho občerstvenia po vyprázdnení zas naplnil. 12 hodin je však dlhá doba a Lukas cíti, že už je na pokraji síl. Pomaly sa ho zmocňuje únava. Svet pomaly temnie, Lukasovi sa privierajú oči, keď zrazu niekto ťuká na okno jeho vozidla. Len sa strhne na ten zvuk. Pozrie sa von, kto je autorom tohto zvuku. Stojí tam nízky muž vo vyšívanej barmanskej veste a zástere s logom klubu. V ruke drží podnos s kávou a sladkým pečivom. Lukas si pretrel oči. Zadriemal a teraz nerozumie, čo sa deje. Ešte ani poriadne nedal dole okno a spoza neho sa ozval hlas barmana:: „Pán Dárius vám posiela kávu a sušienky. Má pocit, že by ste mohli byť od obeda vyčerpaný a tiež by mal záujem sa s vami porozprávať vo svojej kancelárii, ak by to bolo možné.”
“Stojím tu hodiny a všetko je stratené?,” prebleskne mu hlavou. “Potom nemám, čo stratiť,” pomyslí si a vystúpi z vozidla. Podnos od obsluhy len položí na kapotu vozidla a čaká, kým sa krpec v uniforme vráti späť do klubu. Sklonil sa späť do vozidla, aby mohol kontaktovať centrálu. Barman sa cestou do baru otočí akoby čosi zabudol a hovorí: „A ešte vám odkazuje, že by bolo fajn, keby ste nevolali svojmu vedeniu hneď teraz, aj keď si je istý, že by nikto aj tak neprišiel. Ušetrilo by mu to kopu starostí s telefonátmi”. Lukas zostal ako obarený, barman si to evidentne nevšímal, pretože už bol takmer dnu, keď Lukas vytiahol telefón. Skúsil vytočiť svojho nadriadeného, no nedvíhal. Skúsil to ešte štyrikrát, potom skúsil číslo iného nadriadeného, a takto pokračoval ešte hodnú chvíľu kým si uvedomil, že sa nedokáže dovolať nikomu z agentúry.
Premýšľal nad svojimi možnosťami, mohol hneď naštartovať a odísť, ale to by mu v tejto situácií nepomohlo. Druhou možnosťou bolo ísť do baru a zistiť, čo mu Dário asi tak môže povedať, no je tu i možnosť, že by z baru už nevyšiel živý. Keď nad tým tak uvažoval, uvedomil si, že ak toto celé nie je divadlo, tak by ho mohli odstrániť aj bez toho, aby vôbec šiel dnu a v samotnom vozidle bol oveľa ľahší terč. Zabuchol dvere vozidla a vykročil priamo k baru. Stále tu existovala šanca, že sa dozvie niečo zaujímavé, alebo že získa nové dôkazy, a ak by aj nie, tak sa aspoň dozvie, o čo tu ide. Kávu aj s bábovkou nechá na kapote vozidla nedotknuté.
Bar je známy luxusným vybavením od známych európskych dizanérov. Sedí tu len niekoľko hostí, no drevená lakovaná podlaha sa napriek tomu leskne ako keby po nej nikdy nikto neprešiel. Na tmavých drevených stoloch nebola jediná smietka prachu. Barový pult sa leskol a za ním na polici stáli fľaše s alkoholom tých najdrahších svetových značiek, ktoré si jeden vôbec dokáže predstaviť. Barman stojac za barovým pultom páve pripravoval kávu v presso stroji, ktorý sám osebe vyzeral, že jeho cena bola vyššia ako celý Lukasov byt. Keď pristúpil bližšie, obsluhujúci sa na neho otočil a usmial so slovami: „Hneď som pri Vás, len vybavím túto objednávku a vezmem vás za pánom Dáriom.”
Barman uložil kávy na tácku a odniesol ju ku štvorici chlapov, v tmavých oblekoch, sediacich pri jednom zo stolov. Lukas ich všetkých štyroch poznal z desiatok fotiek a iných materiálov zo sledovania. Boli to Dáriovi najbližší, ktorí sa mu starali prevažne o špinavú prácu. Napriek tomu, že o tom Lukas vedel, nemal žiadny dôkaz, vďaka ktorému by ich mohol zatknúť. Ani na neho nepozreli. A to čo mal by každý lepšie zaplatený právnik zmietol aj tak zo stola. To dobre vedel.
Barman mu gestom naznačil, aby išiel za ním. Prešli cez dvere do zadnej miestnosti, ktorá vyzerala, že je vyhradená pre VIP hostí. Ani tam však nezastal a šiel ďalej spoločne s chlapíkom ku ďaľšiemu vstupu, označenému tabuľkou “Vstup povolený len pre personál”. Vošiel. Za dverami je len úzke schodisko. Podľa plánov budovy, ktoré Lukas získal cez svoju spojku, vedel, že hore sa nachádzajú kancelárie. Toto poschodie bola vlastne len jedna dlhá chodba, po bokoch i na jej konci ju lemovalo niekoľko dverí. Na stenách visia obrazy od známych umelcov. Napriek tomu, že Lukas mal rád umenie a keď mal možnosť a kúpou podporil miestnych umelcov, nič podobné, ako sa nachádzalo na týchto stenách, doma veru nikdy nemal, jedine že by si kúpil reprodukcie. Gogh, Picasso, Rembrandt, nič čo by si Lukas mohol niekedy dovoliť inde ako v galérií. Barman ho svižným krokom zaviedol k dverám na konci chodby, priamo oproti schodisku. Pod stredovekým portálom bola mohutná dvojkrídlová brána vyrobená z ebenu. Barman zaklopal a pomaly ju otvoril.
Dárius sedí za svojím majestátnym, mahagónovým stolom v kresle vyrobenom zo španielskej kože. Jeho tvár zdobí úsmev. „Môžete nás nechať osamote,” prehlásil potichu, ale s veľkým dôrazom a Lukas počul, ako barman zatvára za sebou. „Usaďte sa, prosím.” Lukas chvíľu váhal, ale nakoniec si sadol. Hľadel na Dáriusa, no neprehovoril. Čakal, čo mu chce povedať. „Ste veľmi rozvážny človek, pán Lukas,” začal pomaly rozprávať a pokračoval, “Viem, že ma sledujete už nejakú dobu. Nie sme tu preto, aby sme predviedli nejakú zlú filmovú scénu, chcem vám len povedať, že mi Váš záujem lichotí, no nikam to nevedie. Ak chcete, snažte sa ďalej, ale viem o Vás a verte mi, že budete iba strácať čas, Váš i môj.”
Lukas na neho hľadí ako prikovaný. Bol v šoku, no nenechal to na sebe poznať. Premýšľal, čo má povedať. Nenechá sa predsa zastrašiť, no obava, čo sa stane, ak bude odporovať bola v tej chvíli silná. Nemohol si však dovoliť ustúpiť, otvoril ústa, aby niečo povedal, no skôr, ako to stihol, Dárius vytreštil oči. Nehľadel priamo na neho, ale na niečo alebo niekoho priamo za Lukasom.
Stalo sa to v priebehu niekoľkých sekúnd. Dárius tasil pištoľ a namieril, Lukas reagoval okamžite. Tasil zbraň z puzdra, no Dáriov výstrel sa ozval skôr ako vôbec stihol zamieriť. Necítil však bolesť, Dárius nemieril na neho. V tej istej chvíli spoza Lukasovho chrbta vyletela biela žiariaca guľa a zasiahla Dária, ktorý okamžite bezvládne padol na zem. Lukas sa v panike otočil, no skôr ako stihol spraviť čokoľvek, pocítil v tele vlnu obrovskej bolesti a začal klesať k zemi. Skôr ako sa prepadol do temnoty, uvidel pred sebou šedú tvár a veľké čierne oči. Potom už nič.